V novembrovom čísle Evanjelického východu nájdete príbeh Paťky Horváthovej z Hniezda, v ktorom opisuje svoje skúsenosti z detského domova aj domova na polceste a hovorí o zážitkoch, ktoré formovali jej vieru a túžbu pomáhať ľuďom. Budeme radi, ak nám dáte vedieť, ako sa Vám článok páči.
Príbeh Paťky (19), ktorá vyrastala v detskom domove a teraz v Domove na polceste Hniezdo spoznáva Boha aj túžbu pomáhať druhým.
Do svojich osemnástich rokov som vyrastala za bránami detského domova. Moje detstvo nebolo také, aké by som si predstavovala. Zažila som veľa zlého, ale môj pobyt v domove mal aj svoje čaro. Prežila som momenty, ktoré ma veľmi ovplyvnili a formovali. Rysovala sa tam moja budúcnosť, hodnoty a záujmy. Spoznala som ľudí, ktorí sú doteraz mojimi priateľmi. Jednou z nich je aj nevidiace dievča, vďaka ktorému som prišla na to, čo by som chcela robiť a čo by v mojom živote mohlo mať veľký zmysel. Mnohí ľudia okolo mňa hovoria, že na plnenie svojich snov nemajú peniaze. Podľa mňa sú ale dôležitejšie odvaha a vynaliezavosť ako aj schopnosť pozerať sa na svoje ciele prakticky.
V detskom domove som od svojich štyroch rokov začala chodiť s vychovávateľkami do kostola. Cítila som, že existuje niečo mocné a jedine tam som sa cítila v bezpečí. Keď som videla prvý krát film Umučenie Krista, veľmi som plakala nad tým, ako trpel. Keď som mala osem rokov, presťahovali ma do detského domova v inom meste. Vychovávateľka sa prispôsobovala väčšine, ktorá chcela radšej chodiť ku kamarátom ako do kostola, a sama som ako dieťa do kostola v meste ísť nemohla. To ma však neovplyvnilo v mojich modlitbách a stále som verila, že je nado mnou niekto, kto ma vidí.
V tomto domove som spoznala nevidiacu Mišku, s ktorou sme sa spriatelili. Veľmi rada som s ňou trávila čas, pomáhala jej a bola som jej „očami“. No boli aj dni, ktoré som trávila zatvorená v izbe a premýšľala som nad svojou budúcnosťou. Už ako dieťa som sa zamýšľala nad tým, ako raz bude vyzerať môj život. Nemala som veľa kamarátov. Vždy som bola radšej s dospelými a najmä s dvomi tetami, ktoré stáli a stále stoja pri mne.
V domove som prežívala veľmi ťažké časy, ktoré ma prenasledovali až do nedávnej minulosti, ale prišiel deň, keď som sa opýtala sama seba, čo ďalej, ako chcem ďalej žiť. Chcem žiť svoj sen alebo budem ďalej iba prežívať? A aký je vlastne môj sen? Akosi zapadol pod tlakom toho všetkého zlého. Nakoniec mi však došlo, že sa cítim byť šťastná jedine vtedy, keď môžem pomáhať chorým ľudom.
V súčasnosti bývam v Domove na polceste Hniezdo v Prešove, kde túto svoju túžbu môžem realizovať vo svojom voľnom čase. Tu som stretla aj Maťku, vďaka ktorej som spoznala nielen samú seba, ale aj Boha a prijala som Ho do svojho života. Chodievam na biblické skupinky, kde rozprávame o tom, aký je náš nebeský Otec a zdieľame svoje svedectvá o tom, ako koná v našich životoch. Maťka ma zoznámila aj s Markuškou, ktorá na pohyb potrebuje invalidný vozík. Občas za ňou zájdem a napĺňa ma to radosťou, keď môžem byť k dispozícii a pomôcť jej hoci aj len s nákupom. Jej neskrývaná radosť z toho, že ideme spolu na prechádzku je tak úprimná, že ma to ťahá za ňou vždy, keď mám čas. Pre nás zdravých je ísť von úplná samozrejmosť, pre ňu je to dar z neba. Najhoršie pre ňu asi je, keď vonku svieti slniečko a ona sedí zatvorená v izbe.
Verím, že aj skrze môj život môže Boh hovoriť k ľuďom, ku ktorým ma tiahne. Rozhodla som sa, že začnem aktívne robiť kroky k môjmu cieľu byť pomocou pre druhých, a preto som si urobila opatrovateľský kurz. Išlo to ťažko s učením, ale i na praxi, počas ktorej som pocítila aj prejavy rasizmu. Práve v deň v mojich 19-tich narodenín som si uvedomila, že to nebude jednoduché. Pri skúškach stres urobil svoje a na prvý krát som ich nezvládla. Odvahu ísť na skúšky ešte raz mi dodala Maťka, ktorá verila, že sa mi to podarí. Podarilo sa a teraz je na mne, ako s tým naložím. Prvé pokusy zamestnať sa ako opatrovateľka zlyhali, ale verím, že ak aj Pán Ježiš chce, aby som to robila, tak sa to tak stane. Zatiaľ chcem byť tam, kde ma On postavil, chcem byť užitočná a tráviť svoj čas zmysluplne.
Takže týmto Vám, milí čitatelia, chcem povedať: nevzdávajte sa. Choďte si za svojimi snami. Pomáhajme si navzájom, pretože nikdy nevieme, kedy budeme sami potrebovať pomoc. Naplní nás to pocitom uspokojenia. Biblia to vyjadruje slovami – Skutky apoštolov 20, 35: „Viac šťastia je v dávaní, ako v prijímaní.“