Predstav si more. Niekedy hladké ako sklo, inokedy plné vĺn, ktoré ťa hádžu zo strany na stranu a výnimkou nie sú ani búrky. Tak nejako vyzerá život mladých ľudí, s ktorými sme tento rok  v spolupráci so SED Domom na polceste z Veľkého Slavkova vo Vavrišove prežili zážitkový tábor s názvom Bezpečný prístav.

Mnohí z nich poznajú búrky lepšie než pokojné vody. A predsa — keď sme sa stíšili a oni začali rozprávať svoje príbehy, bolo cítiť, koľko odvahy a odhodlania v nich je.

Práve cez tieto príbehy sme spolu objavovali, kde sa skrýva sila ísť ďalej. Často sú to vzťahy — to, že sa s niekým bezpečným porozprávam o svojej búrke a nezostávam v nej sám. Inokedy mi pomôže zastaviť sa, stíšiť a nereagovať hneď v emócii. A jeden z príbehov nám krásne ukázal ešte čosi iné: aký je rozdiel, keď začnem riešiť podstatu problému, idem do hĺbky a uvedomím si, že zostávať v role obete a čakať, že ma vždy niekto poľutuje a zachráni, nie je riešenie.

Zistili sme pritom aj niečo dôležité. To, čo nám v najťažšej chvíli pomôže prežiť, nás môže neskôr aj potápať. A prichádza okamih, keď nám more prerastie cez hlavu a my už nedržíme kormidlo v rukách. Učili sme sa tú chvíľu zachytiť — nadýchnuť sa, ozvať sa niekomu, hodiť kotvu a počkať, kým sa vlny utíšia. Uvedomili sme si aj to, že naučiť sa to môže trvať roky, ale podstatné je to nevzdávať a prístav sa objaví.

Lebo každý z nás potrebuje prístav, kotvu ktorá nás drží. Miesto, kde sme v bezpečí, kde sa môžeme zastaviť, načerpať a znova nabrať silu vyplávať.

„Búrku premenil na tíšinu a morské vlny umĺkli. Zaradovali sa, že utíchli, a priviedol ich do prístavu, po ktorom túžili.“ (Žalm 107, 29–30)

Ďakujeme každému, kto sa odvážil byť sám sebou — a každému, kto nám tento prístav pomáhal stavať.