Mgr. Alena Molčanová
sociálna pracovníčka občianskeho združenia Návrat v Prešove

Pri stretnutí s mladými ľuďmi, ktorí časť svojho života prežili mimo rodiny sa spravidla pristihnem pri myšlienke, že sú rovnakí ako všetci mladí v ich veku, plní želaní a plánov, ilúzií a snov… . Po krátkej chvíli si však uvedomím, že predsa len sú iní. Ich inakosť však nespočíva v telesných odlišnostiach. Sú iní tým, čo zažili a čo s nimi tieto zážitky urobili. V priebehu detstva sa naučili, že dospelí ich vždy zradia (tak, ako ich zradila ich mama a ich otec, keď ich opustili), že tu nie je nikto, o koho by sa mohli dlhodobo oprieť (rôzne tety a ujovia sa pri nich striedali, rôzni odborníci o nich rozhodovali). Taktiež všetko sa nejako udeje bez ich pričinenia (nevideli totiž, čo všetko je za tým, kým sa im na stôl dostala teplá polievka, či do ruky vreckové), naučili sa, že všetko patrí všetkým (sveter, tričko či topánky – všetko bolo erárne). A to najhoršie je, že sa naučili aj to, že oni nepatria (k) nikomu a nikto nepatrí (k) nim – naučili sa životu bez dôverných vzťahov.

A odrazu sú z nich dospelí a svet je pre nich nepochopiteľný – úplne iný než ten, ktorý poznali. Svet by im chcel veriť – no oni neveria sami sebe, svet chce od nich rozhodnutia, no oni nevedia, čo je zodpovednosť, svet chce od nich výkon, no oni nevedia ako na to, svet chce aby boli dobrými priateľmi, partnermi, rodičmi, no oni nevedia ako. Tak sa s týmto svetom boria – občas bojujú, občas rezignujú, občas útočia, občas utekajú – pritom by tak veľmi chceli byť ako ostatní…

A možno nie je neskoro… možno sa to dá… no iba v stabilnom, podpornom a dlhodobom vzťahu s niekým, kto ich povedie, s niekým, kto im pomôže porozumieť sebe (vyplnením diery po strate najbližších a nájdením bezpečia v podpornom vzťahu), porozumieť iným (objaviť, že svet nie je iba zlý a sú aj ľudia, ktorým môžu veriť a ktorí tu budú vtedy, keď ich budú potrebovať) a porozumieť svetu (zvládnuť jeho výzvy). Je to ťažké…

 

Ing. Anna Liesenerová
samostatný radca oddelenia sociálno – právnej ochrany detí a sociálnej kurately na ÚPSVaR v Prešove

Možno sa mnohí z Vás pýtajú, ako sa vlastne dieťa v 21. storočí ocitne v Detskom domove? Robím už 11 rokov ako štátny zamestnanec oddelenia sociálno – právnej ochrany detí a sociálnej kurately, odboru sociálnych vecí na ÚPSVaR v Prešove. Súčasťou mojej práce je aj umiestňovanie detí ohrozených na živote a zdraví v Detských domovoch, alebo oficiálne – „ústavnej starostlivosti“ resp. do zariadenia na výkon rozhodnutia súdu. O každom jednom dieťati na Slovensku, ktoré sa nachádza, alebo nachádzalo v detskom domove, musel rozhodnúť sudca okresného súdu v mieste trvalého bydliska dieťaťa a vydať rozsudok o nariadení ústavnej starostlivosti a určení výživného, na základe ktorého dieťa do domova prijali. Sudca v konaní v drvivej väčšine na návrh ÚPSVaR-u posúdi, vypočuje rodičov, kolízneho opatrovníka, ktorý zastupuje na súde dieťa, keď je potrebné aj lekárov, políciu, učiteľov a rozhodne tak, aby to bolo pre dieťa najlepšie riešenie, aby to bolo v záujme dieťaťa. Dieťa sa však ocitne v detskom domove len vtedy, keď pracovník nášho oddelenia v skratke SPOD a SK spoločne s rodinou dieťaťa nenájde žiadne vhodnejšie riešenie. Potom sa dieťa čo najrýchlejšie vracia domov, respektíve mu pracovníci nášho oddelenia opäť hľadajú inú náhradnú rodinu. Niekedy sa však stáva, že dieťa sa dočká v detskom domove svojej dospelosti. Perspektíva takýchto mladých dospelých je pomerne zložitá. Na jednej strane štát vynaloží veľa finančných prostriedkov na to, aby sa o deti v detských domovoch postaral, ale potom sa tieto deti ocitnú pred riešením zložitých životných otázok skôr a drastickejšie, ako ich rovesníci, ktorí vyrastali v rodinách. Osemnásťročný mladý dospelý je z pohľadu rodiča ešte dieťa, z pohľadu štátu je samostatný dospelý, ktorý je za seba zodpovedný sám. Ako štart do života dostáva malý štartovací balíček od štátu na zakúpenie najzákladnejších potrieb, ktorý je často lákadlom pre jeho nezodpovedných príbuzných, aby ho na krátky čas prichýlili. Po krátkom čase sa však aj tieto peniaze minú a treba riešiť otázky bývania a práce.

Je veľmi dôležité, aby sa mladý „domovák“ v tomto období neocitol sám, na ulici, aby sa z neho nestal bezdomovec. Preto organizácie tretieho sektoru zohrávajú nenahraditeľnú úlohu. Je veľmi dôležité podať naším mladým domovákom pomocnú ruku pri ich zaradení sa do života.